Ich život, bol ako loď zbavená kompasu konvencií a kormidla spoločenských šablón, ktorá ťažko znášala búrku utrpenia. Pred nevyhnutným záverečným stroskotaním ich ochránilo len vedomie, že skôr alebo
neskôr sa predsa len vrátia do Londýna. Ale prichádzal úsvit a bolo isté, že už ničím nie sú zaviazaní svojej dôstojnosti a záujmom. Ešte niekoľko hodín a po posledných scénach ich existencie sa uzavrie
horúca opona smrti...
Konečne prišla tá pravá chvíľa a veľký umelec Charles Long mohol pred rodičmi odhaliť holú pravdu: hudobná príprava Elly je žiaľ, nedostatočná na to, aby sa stala čelovou virtuózkou.
To by sa im nebol odvážil povedať rovno do očí, keby ho právnik nezahrnul výčitkami, že sa prechádza s Viktóriou a držia sa za ruky, teda otvorene priznáva, že vždy mal rád iba Viktóriu a že Elly dvoril
iba z materiálych dôvodov. Aj tak by to už nebol dlho vydržal, lebo mu dievča vyhrávalo každý večer a potom, po návrate domov, sa Majster do rána prehadzoval na posteli sužovaný trhavými záchvatmi migrény.
Viktória po tom všetkom už neľutovala ani len to, že umrie. Bola šťastná. V pevnom objatí s Charlesom absolvovala dlhé prechádzky! A Elly to videla! Elly, ktorá ju toľko ráz pokorila,
keď skrachoval jej otec a už nemohla s nimi držať krok. Celá šťastná sa prechádzala s Majstrom a občas sa obaja rozplakali.
Elly pristúpila k inžinierovi zlostná, s blýskajúcimi očami.
- Mr. Gordon, vy neviete, že hneď na prvý pohľad ste mi boli veľmi sympatický...
Inžinier so strachom zvieraným srdcom cítil, ako sa mu pod nohami chveje pôda.
- Sku... skutočne, - koktal a výdatne pregĺgal, - to... to je zaujímavé...
- Mr. Gordon, ja chcem s vami umrieť! - vyhlásila prudko a zdrapila muža za ruku.
Ale nielen láva sa k nim blížila. Spoza rohu už vykúkal ďalší démom, ktorý chcel ešte vystupňovať hrôzu ich posledných chvíľ.
Niekoľko vojakov z tých, ktorí sa k nim pridali v púšti, sa vlámalo do skladu, prerazili dno súdka s rumom, našli aj nejakú whisky a začali výdatne popíjať. Za ich vodcu sa vymenoval
Bill, cirkusový silák. Pili a niektorí z nich škrekľavým hlasom spievali.
- Chlapci... tak sa mi zdá, že ráno bude už po nás, - vyhlásil ktorýsi z popíjajúcich. - Teraz sa už nemusíme o nič starať.
- Ten Bradley doteraz pracoval na vlastnú päsť a my sme boli dosť hlúpi, aby sme mu z ohňa ťahali gaštany!
Bradley nám viac rozkazovať nebude, - vyhlásil Bill a svoj pohár stlačil tak prudko, že sa mu v dlani rozmrvil.
Potom otvoril svoju dlaň a črepy s cinkotom padli na zem. I niekoľko veľkých kvapiek krvi.
- To nebude dobré, - ozval sa ktosi cudzí. - Chcete sa biť?
Spoza harabúrd v sklade vystúpil Haagen.
- To si ty?... Dobre, že ideš. Povedz Bradleymu a svojím priateľom, že vás máme po krk. V posledných hodinách budeme rozkazovať my! Komu sa to nepáči, nech sa mi ukáže... - vrešťal
zlovestným hlasom Bill a svoje obrovské, gorilie ruky so zovretými päsťami strčil pod nos Holanďanovi.
- Prečo sa chcete biť? - spýtal sa ľadovo pokojný Haagen.
- Lebo vy ste nás priviedli do tohto pekla... Bodaj by sme vás nikdy neboli stretli... Nakoniec by ste nás iste boli podviedli a zdrhli s výkupným... Tak, a teraz tu zdochneme
všetci! Ale do tých čias bude rozkazovať silnejší
Haagen odišiel, aby vyhľadal Bradleyho. Zachrípnutý spev, cinkot rozbíjaných fliaš a nechutný rehot ho sprevádzal ešte niekoľko minút.
O hodinu budú na mol ožratí.
A potom čo bude...?
Na čistinke v stráni zazrel zajatcov. Sedelo medzi nimi i niekoľko žien a skľúčene sa pozerali na blížiacu sa ružovú smrť.
Ktovie, o čom sa bavia?
Pani Claytonová sa smutne pozerala na dvojicu, čo sa prechádzala obďaleč. Na virtuóza a Viktóriu. Sklonila svoju zarmútenú hlavu na plece svojho muža a tíško drmolila...teraz
je to už jedno, všetkému je koniec, ale tú kreatúru nebolo treba vpustiť do domu.
- Aj teraz? Aj tu?...- spýtal sa vyčítavým hlasom právnik. Do ženy ako keby hodili kameňom.
- Čo chápeš pod tým, že "aj teraz"? Azda ti bolo doteraz pri mne zle a "aj teraz" ti len ubližujem?... Áno? Len to pokojne povedz! Prosím... Povedz, že som sa k tebe správala
ako Xantipa.
Právnik zaprotestoval proti prekrúcaniu zmyslu svojich slov. Nechcel uraziť svoju ženu, ale dôrazne odmietol, že "tú kreatúru" priviedol do domu on. Ak sa dobre pamätá, a matka
by mala mať dobrú pamäť, vždy protestoval proti tanečným večierkom a domácim žúrom, pretože...pretože vedel, že sa to takto skončí.
- Ako sa to skončí? - spýtala sa jeho žena hlasom amazónky. - Azda kvôli našim tanečným večierkom vybuchla sopka?!...
Právnik odmietol takúto bezprecedentnú nechutnosť. Zdôraznil, že chcel len poukázať na svoj permanentný odpor proti abnormálnym výdavkom, spojeným s večierkami. Žena s plačom
pripomenula, že míňala len svoje peniaze. A na to azda mala právo, keďže svojím venom urobila boháča z bezvýznamného právneho koncipienta... Takže sme na tom takto, milostivá!...Áno, takto, pane! Za svoje
peniaze a kariéru vďačíte mne. Tomu, že ste si ma zobrali za ženu... Zobral som si vás, dáma, nie tak ako vaši predchádzajúci snúbenci... To je zlomyseľné ohováranie...Aké ohováranie? Vždy som o nich
vedel! Alebo si myslíte, že som padol na hlavu?... To si teda myslím!... Tak už dosť! Ľutujem, že musím s vami zomrieť...A ja ľutujem, že som musela s vami žiť!
Po tomto už nikoho neprekvapilo, keď pani Burtonová počas zúrivej hádky pred všetkými označila pani Rellingovú za bývalú cirkusantku, ktorá kedysi cvičila na trapéze! Relling
tvrdo požadoval od Burtona, aby spacifikoval svoju ženu, na čo Burton oznámil Rellingovi, že nemá rád pripevnú chrbticu u ľudí, ktorí si z jeho vreckovky urobili šál, ako v tomto prípade Relling.
Z diaľky k nim doliehal vulgárny spev, z druhej strany
sa na nich valila láva a oni sa všetci obrátili jeden
k druhému chrbtom.
Situácia bola čoraz nebezpečnejšia.
Opití legionári čosi chystali. Vzrušene medzi sebou debatovali. A potom to prepuklo. Cirkusový silák chytil Viktóriu, ktorá práve vychádzala z domu a začal ju čoraz vášnivejšie
objímať. Dievča sa zúfalo metalo v rumom páchnucom náručí gorily.
- Bill!
Opitý muž sa obrátil. Stál tam Bradley. S pištoľou v ruke.
- Pusť to dievča,- povedal s ľadovým pokojom a obrovské, zvieracie laby siláka hneď ochabnute ovisli.
Vypasený Billov priateľ, istý Mosley, s očami lesklými od alkoholu zasiahol do debaty:
- Aj tak všetci zdochneme, Bradley! Ty si nás sem priviedol! Už nemáš právo hrať sa tu na pána a všetkých nás považovať za poslušných faganov. Zdá sa mi, že si takým istým predmestským
gaunerom ako...
Bradleyho päsť ho zasiahla presne na brade, Mosley padol na chrbát, takže sa už nikto nedozvedel, ku komu chcel Bradleyho prirovnať. Bill sa pohol, ale v nasledujúcom okamihu
hneď aj zmeravel, lebo Bradleyho zbraň sa oprela o jeho pupok.
- Zmizni...- zasyčal výhražne a obor začal pomaly ustu- povať. Jeho kumpáni medzitým zdvihli Mosleyho a zobrali ho so sebou. Vojaci, ktorí sa k nim pripojili v púšti sa premenili
na nepriateľskú armádu. Za Bradleyho sa postavili Jarosič, Stuck, Malpaga a Kjörgson.
Zúrivo červené nebo a z diaľky presvitajúca rieka smrti, tvorili vhodný rámec pre tragédiu, ktorá sa tu začala rozvíjať. Bolo čoraz jasnejšie: tu potečie krv.
- Povedzte rovno, čo chcete, - oslovil Bradley svojich protivníkov.
- Aby si nám tu už nerozkazoval, - povedal ktorýsi z Billových mužov.
Odkiaľsi prikvitli kňaz, Krakauer a Haagen. Morton mal istý vplyv na svojich spoločníkov a tak sa znepriatelené strany na niekoľko minút od seba vzdialili.
- Zaveď zajatcov do jaskyne. Aj Echo ide s tebou. Nech z jaskyne nikto nevychádza. Udržujte medzi nimi poriadok.
- Poriadok... poriadok... len to mi chýbalo. Doteraz som ešte nebol gardedámou...
Krakauer a kňaz zhromaždili zajatcov v jaskyni.
- Čo sa stalo? - spýtal sa Teddy Echa. - Vzbura?
- Nie. Futbalový zápas! Vy viete, na čo sa máte pýtať...Choďte do zadnej časti jaskyne...!
Potom sa odohralo všetko pomerne rýchlo.
- Aj vy si myslíte, - obrátil sa Bradley k svojim spoločníkom, - že človek, prv než skape, sa musí premeniť na hovädo?
- Všetci sme s tebou, - rezolútne vyhlásil Jarošič.
- Ale napokon... keď aj tak je všetkému koniec, - poznamenal Stuck, - naozaj nechápem, prečo...
Zmĺkol. Na tvárach svojich spoločníkov nevidel veľa pochopenia. Stuck bol človekom, ktorý mal vždy sklony k tomu horšiemu, ale obyčajne v ňom zvíťazilo dobro.
- Do čerta, - zahrmel Haagen, - na čo tu diskutujeme? Doteraz sme boli spolu, tak spolu aj zostaneme a Bradley je naším vodcom.
- Správne, - pokojne povedal Bradley. - Revolvery máme všetci a myslím si, že aj dostatočné množstvo nábojov. Keby sa strhla bitka, pod vchodom do jaskyne, v stráni, nájdeme bezpečné
kryty.
Z diaľky sa k nim približoval jeden legionár z radov Billových priateľov.
- Hej, Bradley!
- Čo chceš? Zostaň stáť tam, kde si!
- Chlapci ti odkazujú, že v tejto situácii by bolo hlúpe, keby sa priatelia pobili. Ani tak sa z nás nikto nezachráni a keď už...
- Počúvaj! Je vás viac ako nás, ale i tak odkazujem tvojim kumpánom, že ktorý z nich prekročí čiaru, kde ty teraz stojíš, dostane guľku do hlavy. Vráť sa a povedz im to.
Vyslanec odišiel.
- Nečakajme na nich tu, - povedal Bradley. - Poďme za skaly.
Keď si kľakli hľadajúc vhodný kryt, pocítili, že nepokojne sa chvejúca zem pod nimi je teplá. Vo vzduchu bolo občas cítiť závany sírneho pachu. Blíži sa k nim istá smrť a oni
tu vo svojich posledných hodinách s revolverom v ruke stoja proti sebe a hore, v jaskyni, Relling práve v tejto sekunde vyčíta Daltonovi, že kým sa z neho nestal veľkofabrikant, volil konzervatívcov.
Hjajaj... Je to možné pochopiť? Dalton sa ohradil proti takýmto ničím nepodloženým obvineniam. Najmä zo strany burziána, ktorý v deň splatnosti svojich záväzkov smrdel grošom...
Dolu zaznel prvý výstrel.
Ožratá spoločnosť postupovala smerom ku skalám najprv veľmi ľahkomyseľne, ale odhodlane. Neverili, že Bradley dodrží svoje varovanie. Vypasený Mosley, vyhrážajúc sa päsťami, postupoval prvý. Potom
zaznelo len také obyčajné puknutie, spoza skaly vystúpil malý obláčik dymu a Mosley sa natiahol na zemi. Teraz sa už aj útočníci stali opatrnejšími a roztrúsili sa do pravidelnej rojnice. Približovali
sa prískokmi od skaly ku skale. Dokonca sa obchádzkou pokúsili napadnúť obrancov od chrbta. Ale tí sa nedali pomýliť. Výstrely nasledovali čoraz rýchlejšie za sebou.
Haagen zrazu zahodil svoj revolver, pritisol si obe ruky na hruď a začal kašlať. Z úst sa mu vyvalila krv a prevrátil sa na bok. Bradley sa k nemu priplazil.
Bol mŕtvy.
Aj z Billovej družiny už štyria padli. Oni sa pohybovali na oveľa horšom teréne ako menšia skupina Bradleyho, ktorá sa na útok pripravila.
Iba ťažko mohli mieriť, nebola síce tma, ale ružové osvetlenie ich oslepovalo. Pri každej erupcii sopky vyletovali z krátera aj voľným okom rozoznateľné obrovské balvany. V takýchto
okamihoch sa roztriasla zem a s hrozivým rachotom sa dali do pohybu skaliská v stráni.
Rozzúrení útočníci pod vplyvom alkoholu, strachu zo smrti a zdivených vášní, začali priamy úder na pozície obrancov. Ešte šiesti z nich padli, ale s Billom na čele boli stále
v prevahe.
Začal sa ukrutný boj muža proti mužovi. Cirkusový silák zdrapil naraz veľkého drevorubača a Stucka. Kjörgson ho udrel do tváre pažbou revolvera, ale okamžite inkasoval hrozný
úder do žalúdka a padol na chrbát. Bill, s rozbitou tvárou, sa zúrivo vrhol na Stucka a hodil ho takou silou o skalu, že ten s prelomenou chrbticou ostal mŕtvy na zemi. Billa zasiahla do ramena strela
a Kjörgsonov revolver bol pripravený na ďalší úder do tváre. Stačil však uhnúť a úder ho zasiahol do ramena. To už ale držal drevorubača a navzájom sa škrtiac váľali sa po zemi.
Rozpútalo sa pravé peklo.
Malpaga zdvihol nad hlavu obrovský kameň a hodil ho na útočníkov. Jednému rozbil hlavu a druhý sa prevrátil so zlomeným stehnom.
Jarošiča niekto preklal. Už nedýchal.
Bradley odzadu dostal do hlavy taký úder, že sa mu na okamih zatmelo pred očami. Ale hneď sa pozviechal a s hučaním v hlave sa začal obzerať. Malpaga sa bil ako tiger. Traja mu
ležali pri nohách a s dvoma zápasil. Tvár mu pokryla krv a výdatne hrešil...Vedľa neho ležal aj Stuck. Mŕtvy. Zem hučala a sopka, ako keby hrešila boha, vrhala k nebesám skaly, popol a obrovské stĺpce
krvavočervenej pary. Bradley išiel pomôcť Malpagovi. Zdrapila ho však nesmierne mocná ruka a obrátila ho okolo osi. Pred sebou uvidel rozbitú, ale škeriacu sa tvár cirkusanta.
- Mám ťa, Tomáš Bradley! Teraz sa nemôžeš ani pohnúť! Však? - Jednou rukou pritlačil Tomášove ramená a druhá mierila na krk. Bradley, zacviknutý ako vo zveráku, stál pred Billom
a nebol schopný ani najmenšieho pohybu. Zacítil odporný zápach vypitého rumu a vedel, že teraz zomrie.
Výstrely bolo počuť aj v jaskyni.
Zajatci boli od strachu zelení. Morton a Krakauer stáli pri vchode. Vedeli, že posledných útočníkov musia zadržať na tomto mieste oni.
- Páni, - oslovil ich Teddy, - ak sa nemýlim vaši priatelia nás chránia. Poďme im pomôcť.
Nedá sa povedať, že by zajatci prijali Teddyho slová nadšeným súhlasom. Clayton sa rozpačito pozeral na Burtona a Burton na huslistu.
- Ja im nepomôžem, - priznal sa Charles úprimne, - teraz zrejme majú priveľké problémy.
- Len zostaňte pokojne na mieste, - ozval sa Morton. - Tak sa mi zdá, že dnes budete mať príležitosť na bitku, aj keď zostanete tu.
- Pane, - ozvala sa pokojne zvonivým hlasom Mary, - ak máte pri sebe zvyšný revolver, môžete nám ho požičať. Neradi by sme sa dostali do rúk tých opitých zloduchov.
Kňaz po krátkom váhaní siahol do vrecka a podal Mary revolver.
Dolu, pod jaskyňou, bolo už akési podozrivé ticho. Ale bitka ešte trvala.
Zlomyseľná tvár siláka zmeravela v zúrivej grimase. Jeho palec na Bradleyho krku začal pomaly, ale neúprosne stláčať gágor.
Tlak silnel. Bradley cez závoj hustnúcej krvi v očných buľvách ešte zazrel sudcu, pojednávaciu sieň a odporne sa škeriaceho obhajcu. Potom tieto obrazy nahradila clona drobných
čiernych bodiek, tvár sa mu napla, v mozgu mu búšila krv a na opuchnutom jazyku pocítil chuť smrti...
Padol na zem a počul svoj vlastný chrapot. Cez uvoľnený gágor sa mu valil do pľúc vzduch. Clona čiernych bodiek sa ako zázrakom rozplynula a priam fyzicky cítil, ako z mozgu uniká
stlačená krv...
Čo sa stalo?
Siláka udreli po hlave kameňom dve nie príliš silné ramená. Bill sa zapotácal, pustil Bradleyho a obrátil sa proti novému útočníkovi. Zazrel Teddyho chudú postavu a detskú tvár.
Keby ho udrel niekto iný, cirkusantova hlava by pukla ako zo stromu padnutá, zašliapnutá červivá slivka. Ale takto... Hravo chytil Teddyho za ruku a už by aj bol udrel, ale...
Ktovie, kde sa to v Teddym nabralo? Akýsi atavizmus, našepkávanie bitkárskeho predka? Dosť na tom, že Earl of Cunnigham bleskurýchle stiahol hlavu a vrazil ňou do cirkusantovho brucha. Bill padol na chrbát.
Medzitým však ešte stačil poriadne udrieť Teddyho po chrbte a strhol ho so sebou na zem. Hneď aj vyskočil a - na ľavé oko inkasoval parádny úder. Pred ním, pre zmenu, stál Tomáš Bradley.
- Pes... teraz...!
Teddy už nemal čas vyskočiť zo zeme. Bol omráčený. Polovičku tváre si rozmlátil o akýsi kameň a kde sa ho Bill dotkol, tam bol ochromený. Zo všetkých síl a zúfalstva však chytil
Billa za nohu a ako besný pes sa mu zahryzol do lýtka...
Pod krvavočerveným nebom sa rýchlo rozptyľoval dym zo sopky a zakrýval horizont ako rozprávkový džín, ktorý sa vyslobodil z fľaše a bol čoraz väčší, mohutnejší...
Bill zreval od bolesti, chcel zo seba striasť Teddyho, ale spadol.
A viac už nevstal.
Skala tentokrát vyletela z Tomášovej ruky a osud červivej slivky bol spečatený. Cirkusový silák ležal na zemi s rozpučenou hlavou.
V jaskyni len sedeli a v nešťastí si hrýzli pery. Dolu pod nimi sa rozhostilo zlovestné ticho. Iba spod zeme bolo počuť mrmlanie, ako nejaké vzdialené bubnovanie, sprevádzajúce
pochod pekelných síl...
... K jaskyni sa blížila tackajúca sa postava v roztrhaných šatách a v rukách niesla bezmocné, útle mužské telo. Na perách mal zaschnutú krv, ale statočne niesol v náručí omdletého.
Ako dieťatko či martýra z biblie.
Bol to Bradley. Prinášal Earla of Cunnighama.
Keď už Bill ležal s rozbitou hlavou, Teddy sa horko-ťažko postavil. Teraz stáli proti sebe: Earl of Cunnigham a Tomáš Bradley. Stáli pri mŕtvom, ktorého vlastne porazili spoločnými silami. Teddymu
sa zdalo, že sa teraz zrazia oni. Bradley ho chytí za hrdlo a poľahky s ním skoncuje. Prezerali sa navzájom.
- Ste zranený? - spýtal sa legionár.
- Tomáš Bradley... ja... ja som vás zničil...česť vašej sestry...ale zajtra, zajtra sa to všetko už pominie...
- Spýtal som sa, či ste zranený?
- Pozrite sa... tam prichádza... - a ukázal na lenivý, ohnivý príval lávy, ktorý sa k nim blížil. - Už je to vlastne jedno, čo sa stalo... Ale chcem, aby ste vedeli, že som všetko
oľutoval... Ešte v Londýne... Vašu sestru som mal skutočne rád... Aj teraz mám rád iba ju...A keď vám to nepadne zaťažko...keďže aj tak už je to jedno...odpustite mi...
Už to nedokončil. Zvalil sa. Bradley musel zachytiť padajúce telo. Držal v náručí muža, ktorý všetku túto hrôzu zapríčinil.
Pravou rukou pod kolenami, ľavou pod driekom, s vypätím všetkým síl zdvihol bezvládne telo. S podlamujúcimi sa nohami sa pohol smerom k jaskyni.
- Choďte tam dolu, - povedal Mortonovi a Krakauerovi. - Pozrite sa na zranených.
- Zranených... zranených... teraz je zo mňa sanitár... chvalabohu... Dajte mi niečo, čím im budom môcť zaviazať rany.
Kjörgson sa prebral. Mal iba nepríjemné odreniny. Dvaja legionári z Billovej partie umierali. Aj Malpagovo zranenie bol iba ľahšie. Ostatní boli mŕtvi. Mŕtvi a mŕtvi. Láve toho
neprepustili veľa.
Medzitým sa prebral aj Teddy a obaja s Tomášom sa poumývali. Ani jeden nemal vážnejšie zranenie. Mary sedela v kúte jaskyne a pozerala sa na Bradleyho. Edna, zhodou okolností,
sedela pri nej. Ona sa dívala na Teddyho.
Všetci muži odišli. Márne sa blížila láva, márne bol spečatený ich osud, zranených uložili na deky a starostlivo ich obviazali. A aké to bolo smiešne... Prichádza smrť rýchlosťou
siedmich kilometrov za hodinu na svojej ohnivej a syčiacej káre.
Morton sa pomodlil nad hrobom a všetci ho obstáli.
Potom len tíško sedeli. Svitalo. Stratili sa všetky predsudky a zábrany. Teddy vyznal Edne lásku a potom na ružovkasto fosforeskujúcej skale nad morom kľačali oproti sebe a zhovárali
sa. Aj Edna sa priznala, že má Teddyho rada, že ho vlastne má rada od prvého okamihu.
Mary s Tomášom sedeli na kope machom obrasteného kamenia.
Dialógy stratili spoločenský charakter, zvyky i logiku, odôvodňovanie i zdržanlivosť. Boli to krátke výmeny slov prispôsobených faktu niekoľkohodinovej existencie. Napríklad takéto:
- Mám ťa rád, Mary.
- Aj ja ťa mám rada. Mám ťa rada od chvíle, keď si ma objal a pobozkal na tom plese. Len teraz to skutočne viem. Keby sme nemuseli umrieť, nikdy by som ti to nepovedala.
- Môžem ťa pobozkať?
- Bozkaj.
Občas sa niektorí pozreli, s očami plnými strachu, na blížiaci sa príval, ktorý už dosiahol kopčeky v dohľade. Vetrík už prinášal na ochutnanie sírny smrad blížiacej sa smrti.
Všetci boli bledí. Už sa nevadili. V týchto posledných hodinách sa akosi očistili a začali sa správať k sebe ohľaduplnejšie, dôstojnejšie.
Plachetnica pristála v úctivej vzdialenosti od Mogadora. Mr. Leonidas bol už po pás plesnivý vo vlhkom sklade na zemiaky. O množstve všelijakej chrobače, ktorá sa pri absencii zemiakov zúrivo vrhla
na nešťastného manažéra, radšej pomlčíme.
- Keď budete ticho, - povedal Higgins, - dvaja z mojich priateľov vás zoberú na prechádzku medzi stromami.
Mr. Leonidas si chcel revom vymôcť, aby ho prepustili, ale bol taký zachrípnutý, že sa zmohol iba na chabý šepot.
- Len sa nič nebojte, - upokojoval ho Higgins - aj vám sa ujde niečo z výkupného. Ale do tých čias ešte potečie veľa vody po vašom tele v tejto vlhkej diere.
Na druhý deň popoludní poslal Higgins svoju elegantnú navštívenku lordovi Flatherrymu. Lord ešte nebol znepokojený. Podrobne ho informovali o komédii v oáze a od tých čias uplynulo
iba niekoľko dní, takže vlastne na ďalšie správy ani nečakal.
Higgins, hneď po tom, ako rozhrýzol na polovičku jednu z ponúknutých cigár, pričom jednu polovičku dal do vrecka a druhú do úst, prešiel k veci. Neokúňal sa, nebral zbytočné ohľady.
Všetko rozpovedal tak, ako sa veci skutočne odohrali.
- Urobil som obrovskú chybu, - ozval sa napokon lord.
- To nech vás nemrzí, sir. Aj mne sa to už prihodilo. Mylord, máte v zásobe vynikajúce cigary, takže musíte byť dobrý človek. Aj to vidím, že ste múdry človek, lebo ste nevyskočili,
nechytáte sa za hlavu, ale premýšľate. V tomto okamihu sa nachádza v šlamastike iba jediný človek, a to je vaše lordstvo. Keď nás chytia a záležitosť sa dostane pred súd, žiaľ, aj vy sa budete musieť
po rozsudku podieľať na slastiach väzeňského života. Verte mi, že sme vlastne lacní Jožkovia, keď sme ochotní za mizerných päťdesiaťtisíc libier všetko urovnať a vašich príbuzných a priateľov vám dodať
v relatívne dobrom stave .
Lord sa zamysel.
- Máte pravdu, priateľ môj. Vo všetkom. Za to, čo sa stalo, si zaslúžim prísnejší trest ako je tých päťdesiaťtisíc libier. Ale ako ma môžete ubezpečiť, že nebudete mať ďalšie
požiadavky a vrátite ľudí, keď vám peniaze vopred vyplatím?
- Sir, vy nemusíte vopred vyplatiť ani cent. Viem s kým mám tú česť. Dajte mi svoje čestné slovo, že ak vám vrátime dámy a pánov, ktorí sa momentálne nachádzajú v našom inventári,
vyplatíte nám dohodnutých päťdesiaťtisíc a neudáte nás úradom. To mi úplne stačí. Viem, že to je to isté, ako keby som mal peniaze už vo vrecku.
- V poriadku. Tu máte moju ruku. A ruka lorda Flatherryho je dostatočnou zárukou. Kedy ich uvidím?
- Deň cesty je do Mogadoru, tri dni na ostrov Meridián, tri dni späť, jeden deň v Maroku - osem alebo deväť dní. Ale to neprekáža. Spoločnosť aspoň dokonale vychutná toto skvelé
dobrodužstvo.
- Dobre. Myslím si, že vám môžem dôverovať.
- Sir, hovoríte s počestným výkonným riaditeľom.
More lávy liezlo na okolité kopčeky ako veľké lenivé zviera. Záchvatmi kašľa ich mučili malé mračná dymu, ktoré k nim z času na čas prileteli. Relling úplne ošedivel. Dalton len sedel a meravo čušal
do zeme. Jeho viečka aj pol hodiny vydržali bez pohnutia. Zúčtoval so svojím životom a zdá sa, že dospel k ťažkému záveru. Bol samoľúby, namyslený, sebecký a krátkozraký.
Bradley stál na skale, objímal Mary a trápili ho ťažké výčitky svedomia. Nebyť toho, azda by bol i šťastný a uvítal by i smrť v spoločnosti Mary. Ťažilo ho však vedomie, že práve
on zapríčinil smrť toľkých ľudí. Možno mal právo na pomstu, na poriadnu lekciu, ale smrť si nezaslúžili. To je nesporné.
Jeho blúdiaci pohľad sa zastavil na niekoľkých stromoch, ktoré stáli opodiaľ.
Azda... bože, bolo by to možné?! Zúfalá, ale nie nemožná myšlienka ho vytrhla z odovzdanej rezignácie.
Kiež by ich mohol zachrániť! Hoci aj za cenu vlastného života!
- Mary... Chcem len povedať, že ak sa nám podarí zachrániť sa, ujsť odtiaľto, môžete byť spokojná, zabudnem na všetko, čo sa medzi nami stalo.
- Ako?... zachránime sa?
Čierny, dymiaci, lenivý a všetko ničiaci tank praplazmy sa už kotúľal zo stráne blízkeho kopca, kryjúc ničiaci plynový útok prírody. Všetci kašľali. Niektorí už bezmocne ležali
na skalách. Zem sa chvela a bolo čoraz horúcejšie.
Bradley zbehol z kopca.
- Ľudia, - kričal, - chopme sa sekier! - Jeho slová prerušil záchvat kašľa. - Možno sa zachránime! Urobme plť. Vytnime tamtie stromy!
Zajatcom sa tentoraz neušli sekery. Do rúbania sa dal Bradley a jeho spoločníci. Rúbali o svoj život. Rýchlo a zo všetkých síl. Našťastie sa vietor obrátil a momentálne nehrozilo,
že sa zadusia. Iba horúčava neustále stúpala ako sa približovala láva po priľahlej rovinke. Pomaly, ale nezadržateľne, rovnomerným krokom. Ako granátník smrti.
Zem sa chvela, vzduch čoraz viac pálil.
Stromy jeden za druhým padali pod náporom ľudí a ľudia padali po náporom rozžhaveného ostrova. Ležali na zemi ako neživé handry. Iba sa občas pohli, trhajúc košele, vlečúc sa
na kolenách smerom k vodnej nádrži.
O niekoľko hodín opatrne spustili na vodu hotové dielo.
Láva bola od nich vzialená už len niekoľko kilometrov. A neustále sa približovala. Pukala, bafkalaa vlnila sa ako obrovský krokodíl.
Naložili toľko vody a potravín, koľko len stačili, uprostred plte uložili omdletých a ostatní tlačili zo všetkých síl tú beztvarú drevenú konštrukciu.
- Nedá sa, je to zbytočné, - vzdychal Kjörgson. - Prúd vody nás tlačí k brehu.
- Počkaj!
Mary meravo pozorovala ako Bradley beží na breh.
- Ty ho len udržuj kormidlom v bezpečnej vzdialenosti od brehu!
- Čo chceš urobiť?
- Uvidíš.
- Vyliezol na skalu a s vypätím všetkých síl sa snažil uvoľniť veľký kus kameňa... Už prichádzal plyn...
Čľupnutie.
Skala padla do vody. Potom ďalšia. Všetky kamene, ktoré sa mu dostali do rúk, hádzal do vody. Kjörgson šikovne narábal s kormidlom a vlny zdvihnuté skalami pomaly hnali plť od
brehu, až kým sa dostala do opačného prúdu a začala pokojne plávať.
Bradley stál na skale.
Čo sa robí? Stál tam ako prikovaný, ako keby tam chcel zostať. Plť sa vzďaľovala.
Mozgom sa mu premieľala myšlienka: "Prečo sa má vrátiť?"
- Bradley! - kričal vyplašený kňaz.
- Tomáš! - znel ženský hlas plný obáv a citu.
Bradley skočil... Rýchlymi tempami plával za plťou. Kjörgson a Echo ho vytiali z vody.
- Ty si sa zbláznil!
- Takéto veci by sme si mali už odpustiť, - kričal nervózne Krakauer. - Toto si dobre zapamätám... Dobrý fór, prisahám! Jeden tu dostane padúcnicu... Čestné slovo!
V chladnúcom vzduchu sa tlačili jeden k druhému. Čudná skupina ľudí v nekonečnom oceáne.
Až teraz mohli silnejšie utiahnuť lano, ktorým zviazali vyťaté stromy. Inak by sa bola plť rozpadla. Aj provizórne upevnené kormidlo bolo treba lepšie uchytiť. Bok plte obrátili
proti prúdu.
O hodinu boli na otvorenom oceáne.
Zrazu ich prekvapila tma noci a iba na horizonte bolo vidieť červenú žiaru: ostrov Meridian.
Čo pokazila jedna sopka, druhá napravila.
V Japonsku majú posvätnú sopku: Fudži. Jedna z lodí japonskej lodiarskej spoločností niesla meno Fudži-Maru. Povinnosťou tohto parníka bolo priplávať do Jokohamy v deň osláv usporiadaných
na oslavu posvätnej sopky. No zatiaľ sa nachádzala v Atlantickom oceáne... Cestujúci na plti mali iba nepatrné šance stretnúť loď v okolí opusteného ostrova. Fudži-Maru však meškala a preto si zvolila
síce nebezpečnejšiu, ale kratšiu trasu. Na oslavy chcela prísť včas. A tak napravila jedna sopka chybu inej.
Fudži-Maru sa stretla s plťou nadránom ich prvej noci a zobrala ich na palubu. No už v počas noci sa stuácia začala trochu meniť. Charles sa aj naďalej zdržiaval v blízkosti Viktórie,
ba čo viac, aj jej šatku si uviazal na krk, ale rozhodne popieral, že by bola Elly netalentovaná. On tvrdil len toľko (a toho sa aj drží), že dievča zatiaľ vo dvoch polohách nehrá čisto. A potom aj právník
odmietol prekrúcanie významu svojich slov. Povedal len toľko, a to je fakt, že hladina rieky je vzhľadom na polohu parciel vysoká. Ale preto je ešte možné budovať kanalizáciu. A moskyty? Tie sa nájdu
aj v Miami, a to je už nejaké nóblesné miesto. Však, srdce moje? To posledné adresoval manželke a tá láskavo poznamenala "Čo ty tvrdíš, drahý, to je vždy správne."
Gordon nečakane objavil v sebe veľmi dobrý vzťah k hudbe a oznámil Elle, že kvôli ľúbeznému zvuku čela je ochotný aj umrieť. Toto vyhlásenie urobilo na Elly taký hlboký dojem,
až sa ich prsty splietli. Ostrov Meridián v diaľke červeno horel a možno práve v tomto okamihu dosiahla láva opustené táborisko. Teddy sa neochvejne zdržiaval pri Edne. Bradley si zvolil miesto nápadne
vzdialené od Mary, ako keby ju chcel neustále ubezpečovať, že jej nikdy nepripomenie, čo sa medzi nimi odohralo na ostrove.
Relling nahlas meditoval na tému, že on vlastne nikoho neurazil, lebo dodávky pre armádu sú počas vojny nevyhnutné a tí, ktorí čestne dodávajú, ako členovia tejto spoločnosti,
v podstate plnia svoju najsvätejšiu vlasteneckú povinnosť. Dalton zmierlivo vyhlásil, že v budúcnosti zapojí aj Rellinga do svojich podnikateľských zámerov. Keď k nim prirazili člny Fudži-Maru, Clayton
so svojím starým dôrazom oznámil Bradleymu:
- Udrela hodina pomsty!
Tomáš menej dôrazne a oveľa tichšie mu na to povedal:
- Vy hovädo.
Či bol Clayton skutočne hovädo, to ďalšie udalosti nepotvrdili. Ani pre, ani proti. Ukázalo sa však, že Bradleyho názor nie je opodstatnený. Veď napokon, nebol zverolekárom. Treba však poznamenať,
že žiadna pomsta sa nekonala. A to skutočne nezáviselo od advokátovej zlovôle.
Hneď ako sa dostali na palubu lode, išiel za kapitánom s mandľovými očami a oznámil:
- Medzi zachránenými sú i zločinci. Týmto ich odovzdávam do rúk úradov.
Kapitán len mykol plecami.
- Japonská osobná loď nie je v tomto smere kompetentná. Ráčte menovať podozrivých a ja ich až do najbližšieho prístavu dám pod dohľad. To ostatné je záležitosťou tamojších úradov.
Bradley a jeho spoločníci sa bez námietok nechali zavrieť do miestnosti v podpalubí.
Zachránení popíjali horúci čaj v kaviarne lode.
- Ten zloduch si navždy zapamätá, že spoločnosť sa dokáže pomstiť, že je tu spravodlivosť, - vyhlásil veľmi zlostne Clayton.
- Bude sa zodpovedať za svoje zločiny, bude pykať za všetko, čo s nami urobil, - pridupľoval Burton.
Mary mlčala a zamyslene žmolila prestieradlo na stole.
- Domnievam sa, - poznamenal Teddy, - že v niektorých prípadoch veľmi dôrazne vystúpil v našom záujme.
- To je poľahčujúca okolnosť a zrejme to ocenia aj na súde, - priklincoval právnik.
- Aby vyšli najavo podrobnosti, to iste nebude závisieť od nedostatku našej dobrej vôle, - konštatoval Burton.
Mary sa zrazu rozosmiala. Začudovane sa na ňu pozreli.
- Len preto sa smejem, - povedala Mary, - že som si uvedomila, koľko vydarených kupletov budú v Londýne spievať o tom, ako varil ryby Mr. Burton, ako rúbal drevo Mr. Relling a
môjho otca určite vyobrazia v humoristických časopisoch v zástere...
Nastala nepríjemná pauza. Husľový virtuóz, pozerajúc sa na svoje dlhé a tenké prsty zrazu vyhlásil:
- Som presvedčený, že na súdnom pojednávaní sa spomenú záležitosti okolo parcelácie a rodinné vzťahy. Čo sa mňa týka, navždy opustím Londýn.
- Hlúposť, - povedala rezolútne pani Daltonová. - Taký proces sa nemôže ani začať.
- Už ani nehovorme o armádnych dodávkach, - poznamenal Teddy.
Páni poslali stewarda po Tomáša.
Clayton krákorajúc a predôležito sa ujal slova:
- Porite sa, Bradley...
- Pre vás som vždy Mr. Bradley.
- Zdá sa, že nie ste si načistom so svojím postavením. - vrešťal s očervenelou tvárou právník.
- Ale i tak som pre vás Mr. Bradley. Povedzte rýchlo, čo máte na srdci a čo chcete.
- Pozrite sa, Mr. Bradley, - povedal veľkohubo Burton, - ak váš spolupáchateľ už vyzdvihol tých päťdesiattisíc libier a vráti ich, my vás necháme bežať.
- Len ma nenechávajte bežať. O peniazoch nerozhodujem ja, lebo som z nich nechcel podiel. Ale neviem, či sa môžem revanšovať za vašu dobrú vôľu. Totiž neviem, či vás ja nechám
bežať.
- Ako tomu máme rozumieť?
- Uvidíte.
- My môžeme dokázať pred sudcom... - začal Clayton.
Bradley mu skočil do reči:
- Čo všetko viete dokázať pred sudcom, to som už raz mal možnosť zistiť. - V mŕtvolnom tichu, ktoré nastalo, rezolútne pokračoval. - Teraz budem dokazovať ja. A na programe budem
mať niekoľkonásobné falošné svedectvo, ohováranie, urážky na cti a nahováranie na falošné svedectvo. V prvom rade, ako zosnovateľa celého komplotu budem žalovať právnika Claytona.
- Myslím si, Bradley, že tú časť záležitosti, ktorá sa vzťahuje na mňa, sme prediskutovali na ostrove, - poznamenal Teddy. - Že sa vaša sestra nevydala za mňa, čo som si vlastne
ani nezaslúžil, za to nemôžem. Ale keď svoju obžalobu založíte na mojej výpovedi, môžem vás ubezpečiť, že všetci prítomní, spolu so mnou, sa ocitnú za mrežami. - Zvýšeným hlasom pokračoval. - Na tom ostrove
som všeličo pochopil. Ale zdá sa, že niektorí tu prítomní páni majú krátku pamäť a už zabudli, čo sa stalo, čo všetko si povedali, keď nám hrozila smrť. Ako obyčajný čínsky kuli v dokoch, keď cíti, že
prichádza koniec. A teraz ešte čosi, páni. Navždy si zapamätajte, že v tejto záležitosti som jedinou osobou, ktorá je podľa práva zodpovedná za všetko, čo sa stalo. Mr. Bradley určite získal doklad, v
ktorom ho poverujem, aby nás uniesol na neznámy ostrov a požadoval výkupné. Ako svedkovia o tom môžu čo - to povedať aj žandári z oázy. Svedkom je aj lord Flatherry, ktorého v súvislosti s touto záležitosťou
môžete dať tiež zavrieť. Samozrejme, nevedel som, že sa dostaneme práve do Bradleyho rúk. Ale sa teším, že sa to stalo práve tak a dúfam, že Bradley má skutočne papier, podľa ktorého zodpovednosť padá
na mňa a lorda Flatherryho.
- Mám ho. - Vytiahol z vrecka papier, roztrhal ho na drobné kúsky a vyhodil ich cez okrúhle okno lode. - Páni, teraz ma môžete pokojne žalovať.
Opäť nastalo ticho, ale azda len preto, aby sa vytvoril lepší rámec pre výbuch ďalšej bomby. Mary s úsmevom vstala a podala ruku Bradleymu.
- Budem ťa čakať, Tomáš, kým ťa nepustia. Hoci aj desať
rokov.
- Pozrite sa, Clayton, vôbec vás nechápem, - povedal Dalton. - Prečo chcete silou mocou trestný proces, hoci viete, že zarobiť sa dá iba na občianskoprávnych záležitostiach? Od
toho dňa, keď sa ten proces začne, sa v Londýne nedostanete k džobu. Môžete sa stať kriminalistom, alebo môžete ponúknuť svoje služby malým obchodníkom. Konštatujem, že sme sa na cestu vydali ako bledí,
vychudnutí ľudia a teraz tu stojíme pekne opálení. Čo sa týka mňa, nikdy som nebol v lepšej kondícii. - Spoločnosť bola síce otrhaná ale výlet ich všetkých urobil trénovanejšími, silnejšími. - Tak sa
mi zdá, - končil svoje slová, - že odteraz sa nechám každý rok uniesť. Bola to vynikajúca kúra na zotavenie. Ak si odmyslíme istú nedomyslenú úprimnosť, môžeme byť všetci spokojní.
- Ako ja viem, - povedal Relling, - stroskotali sme. Bradley a jeho spoločníci nás zachránili a dokonca nám životy zachránili ešte raz.
- V tom prípade je možné, že Bradley a jeho spoločníci dostanú Rad Impéria, - povedal Charles. Potom zložil z krku Viktóriin šál a jemno ho uviazal na krk majiteľky.
- Len si ho nechajte, milá, je tu chladno.
Novinári popísali o zachránených celebritách veľa strán. V článkoch bolo skutočne všetko. Ako sa zachránili po stroskotaní lode, držiac sa drevených pozostatkov vraku, ako museli bojovať velikáni burzy
proti černošským ľudožrútom na ostrove, ako vzdorovali Dalton, Relling a Burton tisícim nebezpečenstvám s dôstojnosťou anglického gentlemana. Občas, len tak mimochodom, spomenuli aj niekoľkých zbehnutých
legionárov, ktorí pod vedením ctihodných mešťanov preukázali celkom obstojné služby.
Higgins a ostatní legionári, ktorí peripetie ostrova prežili, si kúpili v Amerike farmy a pokojne si užívali chvíle zaslúženého odpočinku. Všetci sa rozlúčili so svojou minulosťou,
iba Higgins trval na tom, aby ho aj posledný bíreš nazýval pánom výkonným riaditeľom, lebo, pravda, iba hlupák sa vzdáva dobytých pozíciií. Dr. Morton sa vrátil do Afriky ako misionár.
Mr. Leonidas, aby ani on nebol iba trpiacim elementom, dostal "prémiu" vo výške päťtisíc libier. Prenajal si v severnej časti Londýna menšiu kaviareň. Vyzdobil ju peknou, aj z
veľkej diaľky viditeľnou neónovou reklamou:
K A V I A R E Ň
U HRDINU AFRIKY
Čaj o piatej a biliard
Majiteľ rozpráva vlastné zážitky
Teddy sa zmieril s Ednou a čo bolo na opustenom ostrove nemožné, v Londýne sa stalo skutočnosoťou: Edna sa predsa len rozhodla, že sa vydá za Earla of Cunnighama. Svadbu mali v ten istý deň ako Mary
a Bradley.
Krátko na to si Gordon vzal za ženu Elly. Ukázalo sa, že tá africká parcelácia predsa len nie je podvod a hoci hladina rieky bola vyššia, šikovným technickým trikom sa podarilo
vybudovať kanalizáciu. Rellinga starý Dalton pribral do niektorých svojich obchodov a tak bol čoskoro schopný splatiť dlžoby svojho zaťa - známeho husľového virtuóza.
Tu som vlastne mohol svoj román skončiť. No dozvedel som sa o udalosti, ktorá sa odohrala na čajovom popoludní už počas svadobnej cesty mladých a na ktorej sa zúčastnili aj pánovia Burton, Clayton,
Relling a Dalton s manželkami. Na tomto čajovom popoludní vyšlo najavo, že za svoju záchranu všetci môžu ďakovať rozvážnemu, ale dôraznému činu pána Daltona. Clayton, ako skromne vyhlásil, bol aj na ostrove
pokorným služobníkom práva, ktorý sa snažil každého s každým zmieriť a cieľom všetkej jeho činnosti bolo udržanie svornosti medzi svojimi spoločníkmi. A preto, keby Relling nemal ten šťastný nápad s plťou
a keby neboli povzbudzovali poloomdletých legionárov pri rúbaní stromov, všetko by bolo dopadlo oveľa horšie.
Hostia počúvali príbehy s otvorenými ústami a potom, ako jeden z nich všetko vyrozprával svojmu známemu z novín, čitatelia si mohli prečítať pestrý riport o jednoduchých občanoch
Londýna, ktorí aj v nezvyčajných a tvrdých podmienkach vzdorovali nepriazni osudu s dôstojnosťou vlastnou iba ušľachtilým ľuďom.
Vznikla fáma, že len na účely sfilmovania príbehu Hrdinovia z City založili spoločnosť s ručením obmedzeným.
Netvrdím, že títo ľudia klamali. Iste už aj sami verili, že boli vlastne hrdinami. Anglickí puritáni, s dážnikmi a v pršiplášťoch, o ktorých vyjde najavo, že dokážu byť i tvrdí,
s pevnou chrbticou "keď už to život žiada".
Je skutočne pravdepodobné, že si to mysleli, lebo aj starý Dalton rozprával Maryinmu synovi dedovské rozprávky, ktorých námety čerpal výhradne zo svojho života, oživujúc "staré
krásne časy" na ostrove.
- Tato, - oslovil chlapček Bradleyho, - aj ty si videl ako dedko holými rukami zaškrtil jedovatého hada na tom ostrove?
- Áno, synček môj, - povedal Bradley a neopovážil sa pozrieť Mary do očí.