« 04

5. Zasa zamilovaný, i sklamaný, Pipo Bača

06 »

Zakúpili sme samotu nad Hodrušou Hadov Dvor, ja som odmietal tam žiť, pretože mi to miesto pripomínalo Cicku Horváthovú z Hlohovca. Pomocou bratov som si vybudoval, malý salaš na planine Opatovského Holého vrchu, kde som si liečil samotou môj srdca bôľ. Najstarší brat Johann, ma zásoboval. Pásol som iba mladé ovce kozľatá z ktorými som veľa práce nemal. Jedného dňa mi priviezol Johann, mladú počernú veľmi zúboženú ženu. Vyložili ju vraj z nemeckého transportu, na stanici, Trnava Hora, ako mŕtvu na železničný vozík. Brat Johann ju potom našiel, pod plachtou, svojej bričky keď hodlal súdky s bryndzou zložiť.
    Zakryl som zúboženú ženu s orientálnou tvárou kožuchom a staval som nadnou stan. Pri každom údere na kolík sa strhla ako ranená Laň. V noci potom v cudzej reči volala kvíliac ťahavo, Óóó, mamá, mamááá. Vedel som že je vojna, no netušil som, zrejme pre moju dobrovoľnú izoláciu, aké zverstvá prináša.
    Žena bola Arménka,- židovka. Celá naša rodina vedela že jej objavenie, by nám všetkým prinieslo smrť. Ibaže nám vrodená česť, a spolupatričnosť s trpiacimi, diktovala, ženu zachrániť. Johann získal vo Švajčiarskej banke v Bratislave kde ukladal naše peniaze pre ženu doklady. Ubehli dva roky. Žili sme z Henn, ako siamske dvojčaťa, na mojom malom salaši. Otec, pri jednej návšteve, ma ponúkol Henriet Harding, Švaičiarke, za manžela. Súhlasila.
    Po Novom Roku, sme sa mali brať.
    No tesne pred Novým rokom, prišiel na náš centrálny salaš, Hadov Dvor, riaditeľ švajčiarskej banky z Bratislavy kde Henn s Johannom nosili naše úspory a prosil, aby sme ju postrádali aspoň jeden deň na pomoc pri inventúre, pretože prekrásne píše schwavachom, ktorým musí vypisovať nejaké doklady pre ešte žijúcich židov u nás. Henn, mi pri odvážaní na nemeckom aute, Horchu, iba zakývala.
    Keď som sa potom rúhal proti nebesiam, že také celoživotné šťastie aké ma vraj čaká si môžu strčiť za klobúk, stára Lumnicerka z pod hate dolného Teichu, mi povedala. „To je trest na bohatých, za lakomosť. Zaniesol som jej na Nový rok ovcu. „A viac, si nemohol ? - Povedala.