| « 07 | 8. Evakuácia | 09 » |
Utekal som. Nie zo strachu, ale aby som na salaši na hadovom dvore, zahlásil ako ten vojak pri maratóne, „Zvíťazil
som.“
Mal som nádherný pocit víťaza, z rozprášenia ruského výsadku. Zrejme sa vo mne začala prebúdzať starogermánska
krv po mojom pradedovi. Netušil som, aké to bolo pirhovo víťazstvo.
Žiaľ ani to, že zakrátko po príchode na salaš Hadov dvor sa pocit víťaza, náhle zmení na túžbu zabíjať.
Na hadovom dvore bola situácia ako na mojom salaši, po výbuchu skladu trhavín. Nájomní honelníci kopali jamy. Do
jám, nosili ženy náradie z kuchyne na výrobu výrobkov z ovčieho mlieka. Šatstvo horelo na veľkej vatre v strede
dvora. Všetci pobehovali všetci znášali veci na kopy. Iba sestra Gretten a švagor Jonáš, sedeli na veľkom
dubovom hrante a plakali ako na súdny deň. Najstarší brat Johann sa prvý raz za môjho života rozkričal. „A ty
sa kde stále túlaš ? Hory nám zasypali Rusi partizánmi. Musíme evakuovovať.
Švagor Jonáš zamával na mňa nejakým papierom. Na papieri bolo napísané.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Z okamžitou platnosťou nariaďujem, zrušiť všetky salaše koliby, a iné hospodárstva v lesoch horách, mimo
intravilánu obcí chránených políciou, gardou, a vojskom. Ovce ktoré nemožno umiestniť v obciach je nutne odovzdať
na porážku.
Minister Ďurčiansky.
Sestra Mitzl, a bratia Samuel a Fraňo, nakladali veci na vozy. Až teraz som si uvedomil, že od nešťastného
zamilovania sa do židovky Henriet Harding, som vlastne nežil životom členy rodiny.
No nebol som ani teraz schopný v ničom pomáhať. Cítil som iba zlosť sám na seba. No najhorší, z mojich pocitov
bola túžba zabíjať. Keď som sa trocha upokojil, uznal veľkosť Boha a nebies, že mi k môjmu údajnému šťastiu
po narodení, nedali aj dar jasnovidectva. Po ruskom výsadu na mojom salaši a kolibe, by nezostala živá stopa. Začal
som sa báť sám seba. Kto to vo mne prebudil ?
Upokojil som sa až keď sme zastali ako evakuanti na námestí pri kostole Svätého Michala, na dolnom považi v meste Z ktorého pochádzala Violka Horváthová.