« 12

13. Samovrah, Pipo Bača

14 »

Všetci mládenci sa už oženili a pobrali si dievky, primeraného veku, vzdelania, vzrastu, a politického presvedčenia, ktoré verili v diktatúru proletariátu, vo víťazstvo socializmu, a v nerozborne bratstvo so Sovietskym Zväzom, pretože tak to naša strana a vláda od ľudu plebejského vyžadovala. Ponúkal mi jeden neárijec, svoju sestru, Sáru, bola to ale židovka, a ja po skúsenostiach z Henriet Hardink, toho času Švajčiarka, som už nechcel riskovať ďalšie sklamanie. A predsa sa tak stalo. Dostal som sa nad prepadlisko života, a ja som to prijímal, s osudom vyrovnaný, fatalista. Dostal som totiž oznámenie,že po odvode na vojnu, vzhľadom na moju výšku, nebudem odvedený.
    Uvažoval som ako svoj život ukončiť. Pri častých večerných prechádzkach v zámockej záhrade, som si vyberal konár na mohutných platanoch. Po brehu Váhu, som zasa hľadal vhodnú krútňavu. A zrazu som je stretol. Je pravda, mala na ľavom líci "Ružu". Trocha na ľavú nohu krívala, a aj chrbát mala mierne ohnutý. Napísal som jej svoju ponuku, ako vtedy, pri Dolnom teichu, bratovi Cicky Horváthovej. Nemal som samozrejme už žiadne ovce, ale pásol som družstevné jalovice. Omietla ma.
    Napísal som jej.
    Či nezbýva mi už len guľka,
    jed, či Váh, ?
    Jak hrozné je byť samovrah.
    No Ty necháš dni ako roky dlhé plynúť,
    Ty necháš trápiť sa mi, zhynúť.
    A teraz verte či nie, ale bola to naša strana, a vláda, na čele so súdruhom Gottwaldom, jeho zaťom generálom Čepičkom, ale i veliteľom, Druhého Technického Práporu, majorom Kloboučkom, a zachránili ma. Prijali ma totiž, do armády Československej, socialistickej Republiky. Za bojového údajne nie, ale vraj budem vykonávať také alebo podobne práce ako som vykonával v civily. Poďakoval som za to našej strane a vláde, aj za to. Veď mi život zachránila. Odišiel som s nejakým Rácikom, Jozefom, prezývaným "Drevko" pre jeho telesnú úbohosť, o dva dni skôr až by tam mali ovce aby ma niekto nepredbehol. Dúfal som že iba za to dostanem nejakú hodnosť.