« 20

21. Prebudenie, vo Vojenskom pracovnom tábore

22 »

Podľa ústavy, zákonov, ale i všetkých štyroch, takzvaných Poriadkov, ktorými sa mal riadiť život i práca vojaka, akým som bol práve ja, bača z rodu Bačov, sa nenachádzalo ani slovo, aby som môhol byť bez riadneho súdu, umiestený, tam kde som práve. Cestovný rozkaz, znel "Mariánske Lázne".
    Od brány kasárne v Marianských Lázňach, som bol poslaný cez veľké smetisko na okraji mesta do malej dedinky Hamrníky.
    Malý hotel, mal byť mojím domovom. Cítil som sa nadmieru spokojný. Žiť v Marianských Lázňach, bývať v hotely, to prekonávalo všetky moje očakávania a predstavy o dobrej vojne.
    Veľké prebudenie nastalo po odovzdaní nesených dokladov.
    Nadporučík, s výzorom inteligenta, sa hneď pri vstupe do hotela na chodbe, "U služby", prejavil vo všetkých negativných, stránkach, ktoré obsahovalo jeho telo i duch.
    - "Všetko sa načas dozviete.!" Odbil stroho moju otázku, položenú podľa poriadku vnútornej služby o vojenskej zdvorilosti, a správania sa vojakov, - článok 37.
    "Dovoľte mi otázku," som nedopovedal.
    Súdruh vojak, tak budete nazývaný i oslovovaný. Podľa toho, čo tu o vás politické oddelenie, poddôstojníckej školy, píše, nebudete môcť byť ani v civily, po prepustení do zálohy, povýšený.
    Žiadna škoda.
    Neudelil som vám slovo. Zrejme i tu teraz sa potvrdzuje, to čo tu o vás píšu. Zľahčujete a znevažujete arogantnými poznámkami, veliacich poddôstojníkov i dôstojníkov.
    Keď ja nevidím medzi nimi rozdiel.
    Vojaci vracajúci sa predčasne zo školy sú zatiaľ iba Slováci. Zrejme nie ste spokojní zo spojenia našich národov.
    Ale čoby,..
    Máte tri dni po službe, a záznam do služobnej knižky. Ráno nastúpite na pracovisko v kasárňach ako kopáč.
    Pre Boha, a čo som v koncentráku ?
    Odpoveď som nedostal, pretože dôstojník, nadporučík, neuznával článok 37. poriadku vnútornej služba o vojenskej zdvorilosti.